Lily of the valley

Lily of the valley

Menu

Second day in Paris

Dnes pokračujem s mojou parížskou story z druhého dňa, ktorý bol asi najdlhší. Plán bol jasný Versailles, Louvre a Montmartre. 
Náš deň začal veľmi zlým počasím, pričom tak fúkalo, až sme sa báli vyjsť vonku. Prvou zastávkou bol Versailles. Mala som o ňom predstavu, že je to nejaký malý (teda väčší než malý, ale nie zas až tak veľký, ako je v skutočnosti) zámoček, ale opak je pravdou. Dokonca dedina/mestečko, kde sa nachádza sa volá taktiež Versaillles. Musím povedať, že sa veľmi nenadchýnam umením alebo pamiatkami, ale tam bolo fakt prekrásne, priam prepychovo a mali sme tak skvelú sprievodkyňu, ktorá nás do tých čias kedy to Ľudovik 14 dal postaviť,  úplne vtiahla. Jediná nevýhoda toho bola, že tam bolo tak veľa ľudí, že si to človek nevedel poriadne vychutnať, všade sa všetci tlačili a to tak, že sme boli každý na každom prilepení. Po ukončení prehliadky nastala celkom vtipná situácia, pretože sme boli všetci hladní a chceli sme sa ísť najesť, ale pani učiteľky povedali, že by sme tým narušili plán. Vtedy sa spustil nával nesúhlasu lebo naše žalúdky predsa musia mať prednosť a tak nám dali návrh. Buď budeme hladní a pôjdeme do Louvru alebo sa pôjdeme najesť do veľkého obchodného centra (do ktorého sme mali ísť až na druhý deň), ale s tým, že veľa obchodov bude zatvorených, pretože bola nedeľa. Hádajte čo nakoniec zvolil autobus, kde bola prevaha dievčat? Citujem: „To nič už nie sme hladní, môžme ísť do Louvru.“ 😀 Louvre bol jedným slovom zaujímavý. Keď sme doň vošli cez pyramídu a určili sme si prvú zastávku Monu Lisu-takže časť s názvom Denon, ktorá mi pripadala ako nejaká metro stanica (viď. na obrázku). Až keď sme postupovali ďalej a ďalej cez všelijaké roky a štáty, z ktorých daní výtvarníci pochádzali, som sa cítila ako v múzeu. Niektoré časti boli holé, iné pôsobili akoby ste sa nachádzali v nákupnom stredisku alebo naopak v nejakom zámku/hrade. Potom čo sme prešli celý Louvre s tým, že hľadáme obrazy od Van Gogha, ktoré sa tam napokon ani nenachádzali sme sa rozhodli, že ideme vonku, pretože po celom dni vyšlo slnko (inak si môžete všimnúť na fotkách z jedného dňa, že je stále iné počasie). Sadli sme si na fontánu vedľa pyramídy, kde všade pobehovali turisti, deti aj miestny, fotili sa, jedli, čítali noviny. Vtedy prišla taká prvá pravá happy chvíľka, kedy ste si uvedomovali, že ste naozaj vo Francúzsku, 24h od vášho domova, svieti slnko a vy si môžete užívať život.  Avšak to nebol koniec šťastnej chvíľky. Vtedy sme mali ešte cestu na Montmarte. Aby som to v skratke opísala, bazilika na samom vrchu, pod ňou široké schody, na ktorých sedeli turisti z celého sveta, pred vami sa rozprestiera celý Paríž a zapadá slnko a ešte k tomu je spln. V strede stojí ten najmilší černoch s gitarou v ruke a spieva celosvetovo známe pesničky, vtedy som sa rozplakala. Bola to tá najkrajšia atmosféra, akú som kedy zažila a nikdy na ňu nezabudnem, tak som si priala odtiaľ neodísť, bohužiaľ čas nás tlačil a čakal nás ďalší deň. P.s.: Keďže celkové video nevyšlo kvôli zlej kamere, pridávam aspoň to z Montmartre, pretože to bolo jednoducho skvelé! (určite si počkajte na koniec, kde spieva mexičan no woman no cry)

1 comment

Jane Hepburn

milujem Paríž, milujem Francúzsko a teraz mám chuť sa tam vrátiť! naozaj krásne fotky 🙂

Leave a reply