Lily of the valley

Lily of the valley

Menu

„Don’t judge my path, if you haven’t walked my journey.“

Nemám tu často nejaké extra príhovory zo života, pretože to čo by som aj reálne tu chcela napísať mi príde občas veľmi osobné a tak skončím pri opisovaní môjho outfitu, počasia, či zbytočnosti. No niekedy to na mňa naozaj príde a mám chuť rozvíriť všetky vetry od hnevu, pohoršenia alebo sklamania nad bežnými vecami, ktoré si myslím, že by mali byť samozrejmosťou (minimálne z toho čo vidím, ako sa chovajú ľudia a aký je systém mimo Slovenska a na Slovensku). Poslednú dobu si všímam, ako veľmi chcú ľudia zapadnúť, ako robia všetko preto, aby neboli mimo iných, aj napriek tomu, že to nie sú oni. Držia sa pri ľuďoch, ktorých považujú za nejakú vyššiu triedu a aj keď majú iných kamarátov, ťahá ich to k nim. Všímam si aj na sebe, že sa správam pri všetkých približne rovnako, ale pri každom volím iné slová. Jednu jednoduchú vetu viem podať pri každom úplne inak. Niekedy uvažujem aj 10 minút ako ju sformulovať, aby si ten druhý nepomyslel niečo nepekné. Všímam si, ako idú ľudia po meste, ako sa chovajú keď ide oproti nim rovesník, keď ide opačné pohlavie a keď ide osoba, ktorá sa ich nejako netýka. Vidím, ako všetkým záleží na tom čo si ten druhý pomyslí, ako sa niekedy ľudia cítia neisto, keď urobia krok proti davu. Niekedy sa im nečudujem, pretože keď vidím, ako si ma ľudia premeriavajú, tým takým nepríjemným pohľadom, keď urobia krok za môj chrbát a už sa otáčajú a smejú sa alebo si šepkajú, je to občas veľmi ťažké sa takým ľuďom vyhnúť a nevšímať si to. Na druhej strane sa čudujem aj samej sebe, že som si na to ešte nezvykla a nehádžem to za hlavu, tak či onak, kým tu u nás ľudia dospejú do toho zahraničného štádia, že jednoducho pôjdu a ani o toho najhoršie vyzerajúceho človeka nezakopnú pohľadom, tak to ešte potrvá. Fascinuje ma, keď sledujem teraz rôzne videa z New Yorského fashion weeku, ako šialene sú tam ľudia oblečený, ako sa postavia do stredu premávky, začnú sa tam fotiť a každému je to totálne ukradnuté. Ja sa postavím na hlavú ulicu v meste, kde je 0.0001% ľudí, než v New Yorku a mám chuť utekať kade ľahšie od tých všetkých pohľadov. Niežeby ma to trápilo denno denne, ale občas príde ten deň, kedy si to uvedomujem až priveľmi a je mi z toho napokon smutno, ako nevieme dospieť a ako všetci „džadžujú.“ Dokonca mám niekedy nutkanie niekomu niečo pochváliť, úplne cudziemu, ale či už na niekoho zízate alebo sa ku nemu milo ozvete a poviete „máš pekné tričko,“ pozrie sa na vás rovnakým spôsobom. Možno je to iba mnou, že mi priveľmi záleží na tom aký majú ľudia na mňa názor a akým spôsobom sa na mňa pozerajú, tak si to viac všímam alebo je to jednoducho naozaj tak. Ako to vidíte vy? Tiež si všímate takéto správanie z každej strany alebo si to vôbec nevšímate? 

jacket, earrings: Takko   t-shirt: New Yorker   jeans: Terranova+DIY   shoes: Sammydress   bag: Bižutéria Lilly   sunglasses: Reserved 






0 comments

Here is no comments for now.

Leave a reply