Lily of the valley

Lily of the valley

Menu
Comeback

Comeback

Back to blog list

Či mi veríte, alebo nie, bol to veľmi zvláštny pocit opäť kliknúť na tlačidlo „Pridať nový článok.“ Očakávala by som, že po 3 rokoch blogovania, by to písanie malo byť do mňa vryté ako aktivita, ktorú praktizujem každý deň, napríklad umývanie zubov, avšak po tých 2 mesiacoch bytia offline z môjho konvalinkového sveta, mi to pripadá ako niečo totálne cudzie. Odvykla som si. A bohužiaľ, veľmi ľahko. Až som sa premáhala vrátiť späť.

Táto pauza nebola vôbec úmyselná, stalo sa to všetko náhodou a veľmi ma mrzí, že to takto poviem, ale absolútne mi to nechýbalo. Nechápte ma zle, na môj blog a tiež na vás som myslela denno denne. Každý deň som si hovorila, napíšem už dnes niečo? Ale ono to nešlo. Čakala som na moment, keď to príde samo, a myslím, že ten moment sa deje práve teraz keď píšem tieto riadky, pretože to všetko píšem naozaj s veľkým nadšením, že som späť. A síce mohla by som novým článkom pokračovať tam, kde som skončila, no mám pocit, že vám dlžím vysvetlenie. Čierne na bielom.

Prvá taká väčšia kríza nastala asi v decembri, keď sa mne a mojej najlepšej kamarátke akosi rozdelili cesty. Ona bola pre mňa osobou, o ktorú som sa naozaj mohla oprieť, v ktorej som nachádzala 100% istotu, že nech sa stane čokoľvek, viem že ma neodsúdi, a že sa budeme mať stále rady. Avšak keď som stratila tú moju „istotu,“ bolo veľmi ťažké sa z toho pozviechať. Nemala som sa s kým rozprávať, nemala som sa s kým smiať, nemala som parťáka na výlety, ani polnočné telefonáty. A síce sme sa viackrát snažili pozliepať náš vzťah, tak sme nemali dosť silné lepidlo. Asi po takých 3 mesiacoch som sa z toho dostala, keď nastala moja druhá kríza, ktorá sa ale týkala blogu. Vtedy som sa vlastne presunula na WordPress s nádejou, že tým posuniem blog na vyššiu úroveň a aj s tým, že sa mi zlepšia čísla a podobne. Nestalo sa, zhoršilo sa. Vtedy sa moja láska k blogovaniu začala premieňať na povinnosť. Chcela som naďalej vydávať články pravidelne, komentovala som veľa blogov, aby som si získala naspäť publikum, zároveň som sa ešte aj učila na maturitu a to všetko ma jednoducho privádzalo do stresu.

Potom však prišiel jeden jediný zlomový deň. Nejako sme boli ráno rodina spolu pokope a ocko prišiel s tým, že má nahratý film s názvom „Ľudskosť“ a chce aby sme si ho pozreli. Keď sa ten film skončil, môj život sa otočil o 180 stupňov. Niežeby som pred nim nevidela filmy s podobnou tématikou, o tom, ako zle sa majú iní ľudia vo svete a aký hrozný systém je všade založený, no prosto v ten deň ma to veľmi zasiahlo. Najmä rozhovor s Uruguajským prezidentom José Mujicom, ktorý vo mne vybudoval odpor voči materialistickému svetu. Povedal, že všetci celý život drieme, aby sme mali peniaze a my si za tie peniaze potom kupujeme hovadiny, že my v podstate neplatíme za to všetko peniazmi, ale hodinami života, ktoré sme strávili ich zarábaním. Vtedy som sa pozrela na to všetko, čo mám okolo seba a koľko hodín moji rodičia pracovali, koľko som aj ja občas pracovala alebo šetrila si a načo som to minula. Koľko života sme pri tom stratili. To bol ten deň, keď sa mi zhnusil blogerský svet a celkovo my všetci ľudia, ktorí sa naháňame za materializmom. Ono je to v podstate prirodzené, pretože neviem celkom na čo iné by sme tie peniaze mohli minúť, veď keď si už niečo kúpim, tak mne osobne to urobí veľkú radosť, pretože sa mi to fakt páči, no aj tak si myslím, že je toho príliš veľa. Všade. Prestala som sledovať blogy, prestala som sledovať instagram, prestala som si kupovať veci, nedokázala som sa dívať na všetky tie fotky, kde si dievčatá fotia nové manikúry, ako si skúšajú milión šiat v kabínkach a riešia zbytočnosti. Odpojila som sa od toho.

Momentálne sa nachádzam v období, keď si nie som ničím istá. Všade hľadám odpovede na otázky, ktoré sú veľmi jednoduché, no zároveň ich váha je neznesiteľná. Hľadám seba, svoje miesto, učím sa lepšie spolunažívať s ľuďmi, byť úprimná in a good way a nie in a bad way, snažím sa byť naozaj lepším človekom, viac si vychutnávať prítomnosť, byť čo najviac trpezlivá a pozitívna a smiať sa ešte viac, než doteraz a mať rada samu seba. Musím povedať, že som sa za poslednú dobu naozaj zmenila, že všetky tieto veci sa mi malinkými krokmi darí dosiahnuť, a vlastne, to je ten dôvod prečo som nebola tu. Vďaka tomu, že som prestala naháňať samu seba a zároveň sa nesnažila dobehnúť ostatných, som našla pokoj. Absolútne nič mi nechýbalo, bola som naozaj šťastná a tak to predsa má byť. Nepísala som na blog, pretože sa mi nechcelo ničiť si tie pekné chvíle niečim, čo ma v poslednej dobe iba stresovalo. Každý deň som stála pred oblečením s tým, že som nemusela rozmýšľať nad tým, kedy som to naposledy fotila na blog alebo s čím som to už raz mala na sebe. Nemusela som naháňať kamarátky, či ma po škole odfotia a trápiť sa nad tým, kde to odfotím. Nemusela som vymýšľať nové nápady na články, nemusela som čítať iné blogy, aby som bola v obraze, čo je nové a komentovať ich, aby niekto prišiel aj na môj blog. Nechcelo sa mi tráviť pred počítačovou obrazovkou celé hodiny. Žila som pre danú chvíľku. To, že som neblogovala bolo pre mňa oslobodzujúce a ani si neviete predstaviť ako strašne to bolí, keď také niečo píšem o veci, ktorá bola mojou neoddeliteľnou súčasťou.

Takže teraz sa asi pýtate samých seba, že čo tu akože robím, keď mi je bez toho všetkého vraj lepšie. Well.. veľmi dlho som to odkladala. Chcela som sa vrátiť s niečim novým, chcela som svoj blog pozmeniť a nepísať o tom, o čom som písala dovtedy. Mojou najväčšou inšpiráciou bola Martinka z blogu inkoustovatecka, taký blog som chcela mať. Lenže všetci nemôžeme byť rovnakí a ja sa nemôžem silou mocou snažiť o niečo, čo mi nejde až tak dobre, ako tomu druhému. Som späť. Tá istá, ale zároveň iná Lily, ktorá si potrebovala na chvíľu vyvetrať hlavu, tak ako si ju potrebujeme občas vyčistiť počas prázdnin od školy alebo počas dovolenky od práce, tak aj ja som si dala mini reštart. A teraz som tu. Opäť s veľkým úsmevom, pripravená na veľké veci, s trošku odlišným pohľadom na svet, ale zároveň vracajúca sa k svojmu starému dobrému blogovaniu.

Na záver by som vám chcela poďakovať za trpezlivosť a vernosť. Ľúbim vás veľmi.

Leave a Reply

8 Comments on "Comeback"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Kitti
Guest
Aaaah, konečne si späť! ♥ Ja si myslím, že vždy si treba dať od všetkého aspoň na chvíľu pauzu. A ak si sa na blogovanie práve necítila, tak je to úplne v pohode a o to viac, ak si sa za ten čas mala dobre a užila si si to. Na druhej strane som veľmi rada, že si späť, pretože mi tvoje príspevky už chýbali. Prechádzam si podobným obdobím ako ty. Nie som si úplne istá, čo chcem, ako chcem, kade sa chcem pohnúť a tak sa hľadám. Moje myšlienky o tom, že momentálne ani poriadne neviem kto sama som… Read more »
Paige
Guest

Blogovanie nie je povinnosť, je to koníček a je len na tebe či sa mu budeš venovať alebo nie 🙂 Každý z nás má v živote určitú krízu. Kvôli škole sme sa s mojou najlepšou kamarátkou vzdialili, pretože nebol čas a museli sme sa učiť.. no teraz si ten stratený čas snažíme vynahradiť. Krízy sú aj v blogerskom svete a naďalej budú. Aj ja mám občas krízu alebo som niekedy lenivá a nechce sa mi nič pridávať. Teraz ma to baví, mám čas, ale neviem ako to bude keď začne škola.. Inak som veľmi rada, že si späť ♥

Viki
Guest

A ja že kde si zmizla, tak teraz to už chápem 🙂 Krásne si to napísala a vystihla si veci tak oko sú. Je super, že si to nerobila na silu a radšej si si dala pauzu. Človek to ozaj musí robiť rád a ak na to nemá náladu tak je to zbytočné a myslím že čitatelia to úplne chápu 🙂

KEJMY
Guest

ďalšia Prešovčanka opäť (späť) na scéne! :). /ak by si mala chuť stretnúť sa ako blogová „kolegyňa“, rada!/
čo sa týka pauzy, úplne mi píšeš z duše! tiež som jednu mala, dlhšiu ako ty, ale nakoniec som sa k blogu vrátila späť a je to skvelý pocit!
však ak máš pocit, že potrebuješ pauzu, nájsť samú seba, teraz je ten najlepší čas! blog počká, čitatelia tiež a vrátia sa, nakoľko máš krásny štýl písania, nádherný dizajn blogu a úchvatný úsmev, ktorým okúzliš každého! :).

KEJMY ♥.

Bara
Guest
Ahoj Lily, musim priznat ze tvoj blog som nejako casto nesledovala, skor ta sledujem na Instgrame a sem tam zavitam aj tuto na tvoj blog. Tento clanok som si precitala na zaklade tvojej poslednej fotografie na ig kde si pisala ako si kedysi riesila co budes pridavat… A chcem ti len zdelit moj velmi pozitivny feedback nie len k tej fotografii (resp.popisu pod nou) ale aj k tomuto clanku ktory je naozaj neskutocne uprimny, cisty a mam z neho pocit ze aj oslobodzujuci pre teba. Mna osobne zatial zo vsetkych zaujal najviac a myslim si ze by si mala pisat… Read more »
Jane Hepburn.
Guest
Je len a len na tebe, či budeš naďalej svoj život a pocity zdieľať tuto v tejto blogosfére alebo nie, no teší ma, že si späť (snáď). Ja som sa tiež prestala už naháňať za tým, že budem blogovaním zarábať tisíce, už som momentálne v takom štádiu, že ma to neskutočne baví, rada si prečítam svoje články spätne a ak niekomu moje zážitky niečo prinesú, som šťastná a teším sa! Ja sama mám hrozný pocit z toho, ako sociálne siete a blogy a všetko toto kazia veľa ľudí. Jasné, že občas ešte pachtím za tým, že omg omg, tá vec… Read more »
Bee.
Guest
Som veľmi rada, že si späť, hoci by som úplne chápala, ak by si sa rozhodla s blogovaním skončiť, alebo i len prestať na nejakú dlhšiu chvíľu. Ja sama stojím na takej križovatke už mesiace a neviem sa pohnúť. Na jednu stranu milujem písanie, milujem blogovanie a zdieľanie mojich názorov a vecí, čo mám rada, no aj tak neviem, čo chcem. Ženie ma vidina populárneho blogu s tisícou čitateľov, no tie čísla už nepokladám za dôležité. Chcem pridávať kvalitné články, ktoré aj ľuďom niečo dajú, ale najradšej by som zverejňovala každý deň. Píšem a blogujem pre seba, no aj tak… Read more »
Rose Tascher
Guest

Náááádherný článek!

wpDiscuz