Lily of the valley

Lily of the valley

Menu

Nový svet, svet podľa konvalinky

Odjakživa som bola vedená k tomu, aby som robila správne kroky, či už voči svojmu zdraviu alebo zdraviu našej prírody a planéty. Vždy sme boli o krok vpred pred ostatnými. Trend recyklovania je nám už známi dlhé roky, kuskus či bulgur máme v každodennom jedálničku, zubné pasty, krémy i oleje nahrádzame tým kokosovým,  alternatívna medicína je pre nás mantrou, máme napozerané snáď všetky dokumentárne filmy o tom, ako ťažko sa ľuďom žije, o tom aké je svinstvo palmový olej a koľko futbalových ihrísk paliem denne vyrúbu, o tom ako sú všetky rieky nakontaminované chemikáliami od výroby oblečenia, že hliník sa pridáva do deodorantov a spôsobuje rakovinu, že kurkuma je najväčší pomocník pri bolesti, aj to, že mlieko sa nemá pridávať do kávy. Občas, keď sa zhováram so svojim okolím, tak mám pocit, že sme aj o 2 alebo aj 3 kroky ďalej. Niektorí ľudia o tom vedia a naozaj sa snažia, iní zase ovládajú teóriu, no sú príliš pohodlní na to, aby si prosto zobrali už konečne do obchodu vlastnú tašku a nekupovali si igelitovú, no a tí ďalší ani nechcú o niečom takom počuť lebo šak veď sám s tým nič nezrobí a ostatní sa nezmenia. Úžasný prístup. Naozaj.

Ale nie o tom som chcela. Teda aj o tom, ale to sa na záver spojí. Mierim k tomu, že o „férovosti“ v módnom priemysle ma nikto nikdy nepoúčal. Nikto mi nevtĺkal do hlavy, že si nemám kupovať to oblečenie, pretože tí ľudia, ktorí ho šijú potia celý život krv a zomierajú kvôli mne, len aby som si mohla kúpiť nové tričko každý mesiac. Nikto mi nepovedal, že tak ako nedozreté jablko striekajú farbami a pesticídmi, aby rýchlejšie dozrelo a vyzeralo krajšie, tak aj bavlnu striekajú a my si ju dávame na telo a potom máme ekzémy, akné či rakoviny kože a ani nevieme z čoho. Viem, znie to možno prehnane, pretože je ďalších milión faktorov, z ktorých takúto chorobu človek môže mať, ale myslím, že nikomu nenapadne, že práve by to mohlo byť z obyčajných kusov látky. A tak, som si zrazu jeden deň čítala tento článok, potom vďaka nemu som si zapla dokumentárny film od Netflixu- The true cost, a potom už bol môj život hore nohami. Plakala som celé hodiny, nemohla som spať a nevedela prestať myslieť na tú veľkú ťarchu na pleciach ohľadom toho, že som zodpovedná za iné ľudské životy, bez toho, aby som si to bola uvedomovala.

Po tomto „zážitku,“ som začala jeden obrovský research. Prehľadávala som internet, aby som našla, čo najviac fairtrade značiek, čítala som články, pozerala videá, hovorila všetkým nech prosto nenakupujú v módnych reťazcoch, a nech si pozrú ten film, a v neposlednom rade rozmýšľala, čo s tým môžem spraviť ja. Objavila som jeden článok, kde jeho autor písal, že bol v Bangladéši a robil tam prieskum, či je tam ten módny priemysel naozaj taký zlý, alebo ako to tam funguje. Zistil, že továrne, kde sa šije oblečenie je ešte jedna z najlepších prác, akú tam ľudia môžu mať a je to pre nich práve naopak veľké plus, že majú takú možnosť roboty. Keď si to tak zoberieme a povieme si pravdu, i keď možno nie je pekná, tak po prvé, ľudia, ktorí tam žijú, nie sú veľmi vzdelaní a tým pádom, by ani inú prácu nemohli robiť. Je jasné, že by nemohli mať všetci vysoké platy a pracovať ako právnici, ekonómovia, doktori, či manažéri. Oni tam prosto školy nemajú, a tak musia robiť len takúto manuálnu robotu. Druhá vec je, že keby sa naozaj teraz v tejto chvíli, rozhodol celý svet, čo je samozrejme nereálne, ale hovoríme potencionálne, kupovať iba fairtrade výrobky, tak by všetci tí ľudia v Číne, Bangladéši, Indii, Turecku či Maroku stratili prácu. Všetci do jedného. A tak vlastne, keď to napíšem naozaj chladne, ale asi pravdivo, môžu byť radi za tie 2 doláre denne. Mňa čo skôr z toho celého šokovalo bolo, ľudské správanie. Akí sme neskutočne neľudskí, neprajní, nemilosrdní, zo všetkého chce každý iba profit a ide si za nim aj cez mŕtvoly. Okej, dajte tým ľuďom 2 doláre na deň, čo nie je normálne, ale ok, no správajte sa k nim, ako k ľuďom. V jednej továrni v Bangladéši (bolo to ukazované v tom filme), pár žien založilo hnutie, pričom ich cieľom bolo zvýšenie platu, po menších protestoch ich ich nadriadení dopichali, dorezali, hádzali po nich stoličky a neviem čo všetko. To akože kde sme? Keď si predstavím, že v tých továrňach sa šijú veci pre H&M, Mango, či Inditex značky, tak mi je naozaj zle. Majiteľ Inditexu, a teda Zary, Bershky, Stradivariusu a iné ďalšie obchody sú pod ním, je najbohatším mužom sveta, tak sa teda nečudujem, prečo. Je to choré a bláznivé.

Takže, aby som zodpovedala na svoju otázku a možno aj vašu, čo ďalej? čo s tým? ako tomu predísť? ako proti tomu bojovať? čo je vlastne správne? Neviem. Jediná vec, ktorá by sa s tým podľa mňa dala spraviť je, že jednoducho by sa zvýšili ceny na oblečení, a to nie o 5€ a ani o 10€, ale aspoň o 20€. Bolo by to ekologickejšie voči prírode, férovejšie voči ľuďom a konzumenti by čiastočne prestali nakupovať bezhlavo. A kto by si to nemohol dovoliť, tak riešením sú sekáče!!! Ale samozrejme, toto nikto nechce. Nikto by nevymenil sukňu zo zliav za 4€, za fairtrade za 60€. NIKTO. A tak riešenie je podľa mňa v nedohľade. Všetci milujú zľavy, lacné veci a ten pocit, keď za niečo môžu dať omnoho menej peňazí, než by dali v akejkoľvek inej situácií, práve preto je Alliexpress a Ebay taký populárny.

Ja som si však dala opäť trochu odvtedy čas na vyvetranie, schladenie a rozmýšľanie, no názor sa mi aj tak nezmenil. Stále som zapálená urobiť zmenu a bojovať proti tomu aspoň nejakými mini krokmi a práve preto, vám tu dnes píšem. Rozhodla som sa totižto založiť si nový blog- Svet podľa konvalinky, ktorý bude presne o takýchto „problémoch.“ Šetrných, férových, zdravých. Lily of the valley bude však naďalej fungovať a budem tu písať o veciach, ako doposiaľ, pretože ma stále bavia a sú naďalej súčasťou môjho života. Najprv som rozmýšľala, že nebudem vytvárať ďalší blog, a že to prepojím ďalej s týmto, lebo veď človek sa stále mení a nedá sa, aby kvôli tomu zakaždým začínal odznova, ale tak nejako som mala potrebu to od seba oddeliť aj možno kvôli tomu, že niektorí z vás to sledujú práve preto, aký ma charakter, témy a články. Zároveň viem, že niekto jednoducho nechce počuť o tom, ako by náš svet a svoj život mohol zlepšiť, pretože je to zložitejšia cesta, ako tá, na ktorú je zvyknutý. Verím však, že sa nájde medzi vami pár lifechangerov a budete sledovať aj moju druhú stránku života či osobnosti. Neviem vôbec ako to pôjde, ako to bude fungovať alebo, ako dlho ma to bude baviť, či už jeden alebo druhý blog. Možno sa do nového tak zažeriem, že tento ostane už iba spomienkou alebo práve naopak, som príliš premotivovaná a skončím sklamaná.

Neviem. Ale viem jedno, robím to najmä pre seba. Pretože sa chcem naďalej zlepšovať, pretože nechcem podporovať zabíjanie ľudí či zabíjanie planéty. Nový blog je spôsob, ktorý ma v tom (verím) bude podporovať a ťahať dopredu. A verím, že aj vás.

5 comments

Bee.

Odkedy si spomenula ten dokument od Netflixu, neviem naň prestať myslieť – na jednu stranu si ho veľmi chcem pozrieť, ale na druhú neviem, ako by som to uniesla. Ja viem, je to strašne sebecké, ale reálne netuším, ako by som sa pozbierala; raz sme čosi podobné pozerali niekedy v prvom ročníku na strednej a tiež som niekoľko nocí nemohla poriadne spať.
Pol roka brigádujem v C&A a aj to mi strašne zmenilo pohľad na celú túto situáciu. Niektorí ľudia nechajú dvesto eur za detské oblečenie – DETSKÉ – pričom o dva týždne ich Peťkovi bude to tričko aj tak malé, no namiesto toho, aby nosil oblečenie po staršom bratovi a bratrancovi, radšej mu rodičia kúpia nový šatník, ktorý aj tak do mesiaca môžu kompletne vyhodiť, lebo to bude opäť malé. A aby toho nebolo málo, plastové tašky sme mali spoplatnené už od mája (od nového roka sú spoplatnené všade), a ani si nevieš predstaviť, koľko ľudí na mňa v práci kričalo, že neexistuje, že si musia priplatiť dvadsať centov za tašku, hlavne keď spravili nákup za stopäťdesiat eur. Ako… what? Keď majú 150€ na nové handry, nemajú pár centov na tašku? Moja obľúbená skupina ľudí je aj tak tá, ktorá si tú tašku predsa len kúpi, hoci v ruke držia ďalšie tri poloprázdne igelitky, a to jedno tričko sa im do nich určite zmestí – no nie, oni chcú ĎALŠIU tašku.
Ak je ďalšia vec, ktorú ma práca v obchode s oblečením naučila, tak je to odnaučenie od nakupovania. Až sa hanbím za to, že niekedy som si kúpila šieste sivé tričko len preto, lebo bolo v zľave. Naposledy som bola nakupovať na Vianoce, a to aj tak neboli veci pre mňa. Keď vidím ľudí, ktorí nechajú stovky eur len v jednom obchode… Mne bohate stačí pár kúskov, ktoré nosím rada. Netvrdím, že ideálna skriňa obsahuje tri tričká, nohavice a dvoje topánky; to nie. Ale keď si niekto len tak kúpi dvadsať nových kúskov oblečenia, potom ani nechcem vidieť ich šatník. A radšej ani nechcem vedieť, koľko z toho reálne nosia. A koľko peňazí za to vynosili.

Prečo sú niektorí ľudia takí strašne leniví a pohodlní? Našej planéte by neskutočne pomohlo, keby len všetci začali triediť odpad. Keby sme prestali kupovať toľko plastu, prešli na zdravší životný štýl, používali verejnú dopravu. Och, veď stačí tak málo. TAK MÁLO. Vziať si vlastnú tašku. Ísť pešo. Namiesto H&M ísť do sekáča. Chodiť na trhy. kupovať domáce ovocie a zeleninu a podporovať ľudí, ktorí pestujú z láskou, a nie s chemikáliami.

Ja chápem, že niekedy sa to zdá byť ťažké alebo bezvýznamné. Odrazu prejsť na zero waste lifestyle a fair trade výrobky vyzerá byť nereálne – najmä keď vidíme, v akom konzumnom svete žijeme. Už len lístok na autobus je po pol hodine smetie, ovocie musíme baliť do sáčkov a aj cukríky sa už balia samostatne.
No snažím sa na veci pozerať aj z druhej strany. Že JA si uvedomujem, čo robím – a radšej obal od vreckoviek prinesiem až domov, kde ho hodím do plastu, než aby som ho nechala v odpadkovom koši v škole.
A hoci nás nazývajú katastrofálnou generáciou, sme práve tá generácia, ktorá myslí na budúcnosť, prechádza na vegánstvo, uvedomuje si, čo kupuje a robí zmeny. A myslím, že aj to je dôležité si uvedomiť, lebo keď to takto pôjde ďalej, už len naše deti, ktoré budeme vychovávať práve MY, budú robiť ešte väčšie zmeny, a opäť sa na tejto planéte budeš žiť lepšie. Len treba začať od seba. A nebáť sa posielať túto message ďalej.

Teším sa na tvoj nový blog. Veľmi. A už teraz si som istá, že mnohých nakopne k tomu, aby ďalej pokračovali v robení toto sveta krajším, a iným otvorí oči. Ďakujem a držím palce!

Kitti. ♥ thestyletale.com

Nedávno sme mali v škole spraviť prezentáciu na akúkoľvek tému. Ja som si vybrala zero waste lifestyle a aj keď som o ňom už predtým veľa počula a vedela, tak mi to otvorilo viac oči a naučila som sa ďalšie veci ako pomôcť našej planéte. Síce nežijem tento lifestyle, ale snažím sa robiť čo najviac užitočných vecí, pretože je to tak JEDNODUCHÉ! Recyklovať, nosiť si vlastné tašky do obchodu, vodu si napúšťať do vlastnej fľašky, nevyhadzovať niečo, čo sa ešte dá opraviť, namiesto minerálok si zadovážiť napr soda streamer a nemať tak zbytočné plastové fľaše, plastové zubné kefky vymeniť za tie z dreva…. je toho ešte toľko, čo je jednoduché, nestojí nás to veľa úsilia, ale aj tak sme leniví to robiť. Niekedy ma to dokáže veľmi vytočiť, prečo to ľudia tak nerobia alebo prečo vláda nezakáže niektoré veci..

Takže…Go girl!! Veľmi ti držím palce, aby si aj vďaka tebe viac ľudí uvedomilo problém so všetkým, čo sa týka prírody a našej planéty. ♥

Veronna

Veľmi rada si tento blog prečítam. 🙂

V poslednej dobe veľa rozmýšľam nad mojim životným štýlom. Chcela by som sa skôr orientovať na minimalizmus a kupovať si veci, ktoré potrebujem. Kedysi som hromadila veľké množstvo kozmetiky a načo? 90% vecí aj tak skončilo v koši, lebo som to nestíhala spotrebovať a nechcela som to používať po záručnej dobe. Cítim sa hlúpo. Postupne by som chcela vymeniť moju kozmetiku za cruelty free, aj keď veľké množstvo už cruelty free je, keďže mám rada slovenskú prírodnú starostlivosť o pleť a telo. Páči sa mi myšlienka prírodnej dekoratívky, možno časom áno, ale aspoň mám v hľadáčiku značky makeupu, ktoré sú cruelty free.

Tiež som smutná z toho, že každá zubná kefka, ktorá bola vyrobená je doteraz na našej planéte. Aj keď myslím, že Curaprox začal zbierať kefky v stánkoch a vyrábajú z nich košíky, takže o tomto by som sa chcela informovať. Ak to nie je pravda, chcem prejsť na drevené kefky.

Oblečenie často nenakupujem, som väčšinou z toho vystresovaná a cítim sa zle. Ak už, tak kupujem fakt len niečo čo potrebujem, radosť si touto formou nerobím, no vždy ma poteší, ak nájdem niečo pekné v sekáči. Zatiaľ môj naj úlovok bola Levis bunda za 6 eur.

Držím ti palce v tejto zmene, a mne vlastne tiež, keďže postupne sa chcem dopracovať k čo najmenšej produkcii odpadu a len ku kvalitnej a cruelty free kozmetike. 🙂

deerlylost.blogspot.sk

Jane Hepburn.

Och, už sa mi chce strašne spať, oči mi klipkajú, ale veľmi sa mi páči tvoj článok i nadobudnutý prístup!
Nevládzem sa už rozpisovať, takže nechám si tu tvoj nový blog otvorený a zajtra ho preskúmam a asi sa aj viac rozpíšem, lebo tiež som si za posledný rok trocha utriedila v hlave a dome tieto veci.

Skvelé skvelé ♥♥

A link na blog mi nefunguje, možno len mne. Asi si do odkazu nenapísala www. 🙂

    Lily of the valley

    Kľudne sa choď vyspať! Ďakujem za milé slová aj za upozornenie, idem to hneď opraviť 🙂

Leave a reply